V golfovom klube v rakúskom Haugschlagu, ktorého som členkou už skoro dvadsať rokov, sa už niekoľko rokov koná trochu iný turnaj, turnaj trávnikárov. Postupne získal takú popularitu, že keď klub zverejní na webovej stránke program turnajov na ďalšiu sezónu koncom decembra či začiatkom januára, o pár dní sa už dá prihlásiť len na čakaciu listinu. Predminulú sezónu turnaj tesne pred jeho konaním museli zrušiť a možno aj preto minulú sezónu čakacia listina bola dlhšia ako počet potvrdených účastí. Turnaj sa vypracoval len po niekoľkých rokoch na najznámejší a najvyhľadávanejší za celú sezónu v našom klube.
Deň pred turnajom trávnikari intenzívne ihrisko pripravovali, skoro počas celého dňa sa zavlažovalo. O prekvapeniach, ktoré na hráčov čakali, neprezradili vôbec nič.
Na ďalšej jamke sa jamkovisko presunulo na terénnu vlnu vedľa jamkoviska. Nebolo to jednoduché. Loptička sa dala zahrať len ako čip, na pater mohli hráči úplne zabudnúť.
Na jamke par 3 samotnú jamku dôkladne strážili dvaja krtkovia a miesto vlajky z jamky trčali hrable. A to sa ešte aj súťažilo o úder najbližšie k jamke!
Patovať v zajatí stočenej hadice nebolo jednoduché. Pri patovaní sa loptička väčšinou nekontrolovane dostala aj dokonca mimo jamkoviska, tak sme len trpezlivo čipovali a až v blízkosti vlajky sa konečne dal použiť pater.
Na ďalšej jamke sa jamkovisko presunulo do veľkej pieskovej prekážky s trávnatým ostrovom uprostred, dokonca aj jamka bola označená ako ostrovná. Úspech zaručil len úder zahraný do tesnej blízkosti vlajky.
Uprostred jazera na zber vody na zavlažovanie čakalo obrovské zelené vedro, upevnené dvomi lanami. Silný vietor vedrom mierne pohyboval, a tak mnohým hráčom sa z troch pokusov podarilo všetky tri loptičky zahrať do vody. Aspoň potápači sa potešia, keď budú loviť tento bohatý úlovok.
Ešte nikdy ste nepatovali v bunkri?
Jamka bola síce o niečo väčšia. Odhadnúť však akú silu použiť pri patovaní nebolo jednoduché. Prekvapilo aj to, že vlajku nebolo vôbec vidieť ani pri poslednom údere na jamkovisko. Až keď sme sa priblížili, s prekvapením sme zistili, že bolo treba hrať dlhší úder, až za jamkovisko do pieskovej prekážky.
Patovať medzi drevenými kolíkmi, ktoré označujú odpaliská, vyžadovalo inú stratégiu. Ak sa zahralo silnejšie, loptička sa odrazila, niekedy aj ďaleko od jamkoviska.
Patovať na vlajku v zajatí líšt, ktorými sa sťahuje ranná rosa z jamkoviska, si vyžadovalo premyslenú stratégiu.
Na najdlhšej päťparovej jamke, div sa svete, hru uľahčoval počet vypitých pohárikov výborného domáceho destilátu. Za každý pohárik sa mohlo odpaľovať o 50 m bližšie k jamke. Niektorí aj túto možnosť plne využili a za tri poháriky si priblížili jamkovisko až o 150 m.
Odpaľovať z vyvýšeného odpaliska kládlo značné nároky na hráčov. Úplne najťažšie sa hralo z tzv. hojdačkového odpaliska, v strede podloženého a pri odpale sa podložka preklápala ako hojdačka.
A čo dodať na záver?
Všetci účastníci pred štartom dostali ako pozornosť vrecúško semienok rastliniek, ktoré kvitnú od jari až do októbra. Pred klubovým domom sme pri každej návšteve klubu obdivovali ďalšie a ďalšie kvietky rovnako ako ďalší členovia a návštevníci. Všetci účastníci turnaja sa výborne zabavili. A hneď po úspešnom turnaji sa začali tešiť na jeho ďalší ročník.
Text a foto: Miroslava Dulová
photography wp theme