Po dlhom čase sme sa rozhodli pre dovolenku u našich najbližších susedov – v Českej republike. Vybrali sme sa do Juhomoravského kraja a na Vysočinu za krásami prírody, za históriou i na pivo.
Neďaleko od Blanska sme sa ubytovali v hoteli Stará sladovňa pri pivovare Černá hora. Navštívili sme aj múzeum pivovarníctva a zaujali nás aj staré objemové miery na kvapaliny. Potom sme sa vybrali do jaskyne Macocha, veď od našej poslednej návštevy počas školského výletu uplynul už veľmi dlhý čas. Lístky sa dajú telefonicky rezervovať, nedajú sa kúpiť cez internet. Mali sme šťastie, ktosi si rezervoval a neprišiel. Až pri nástupe do vláčika k jaskyni sme sa dozvedeli, že si treba kúpiť aj kombi lístok, v ktorom je už zahrnutá aj cena jazdy lanovkou na vyhliadkovú plošinu nad Macochou. Obdivujeme krásy jaskyne a užívame si aj plavbu po rieke Punkva.
Foto: Templár Artleb II z Boskovic, roku 1308 priniesol svojmu rádu hrad Černá hora s pivovarom.
Neďaleko jaskyne Macocha sú sprístupnené ďalšie menšie jaskyne. Z dna priepasti výhľad do výšin pôsobil viac dramaticky ako výhľad z vyhliadkovej plošiny na vrchole priepasti. Napriek tomu, že sme vycestovali počas letných prázdnin, netlačili sme sa ani na parkovisku, ani v jaskyni.
Foto: výzdoba v jaskyni Macocha
Foto: vyhliadka nad priepasťou
Po návšteve jaskyne sa zastavíme v štátnom zámku Rájec nad Svitavou. V Rájci v stredoveku stáli dve gotické pevnosti, ktoré zničili koncom 14. storočia. Zámok často menil majiteľov, v roku 1464 ho vlastnili Drnovskí z Drnovic, ktorí obnovili jednu z pevností v roku 1570 a prestavali ju na renesančný zámok. Posledná z tohto rodu, Johanna Drnovská, sa vydala za Georga Ehrenreicha z Roggendorfu. Po jej smrti v roku 1667 panstvo sa stalo majetkom Roggendorfov až do roku 1763. V tomto roku kúpil Rájec od súrodencov svojej ženy za 360 000 zlatých zakladateľ zámku Antonín Karel zo Salm-Reiffercheidtu (1720 – 1769). Renesančná stavba Drnovských vyhorela v roku 1757. Antonín Karel podľa moderných plánov talianskeho architekta Isidora Amanda Marcela Canevala dal postaviť nový zámok v období 1763 – 1769. Zomiera už v roku 1769, a posledné úpravy zámku zabezpečil jeho syn, knieža Karel Josef (1750 – 1838). Zámok patril Salmovcom až do roku 1945, podľa Benešových dekrétov ho skonfiškovali a prešiel do vlastníctva štátu. V roku 1949 prízemie sprístupnili verejnosti. V 50. rokoch minulého storočia inštalovali obrazáreň z umeleckých zbierok Salmovcov. V roku 2011 sa inštalácia zmenila na apartmány z 2. polovice 19. storočia. Dnes je štátny zámok Rájec nad Svitavou národnou kultúrnou pamiatkou. Zámocké záhradníctvo sa od roku 1973 špecializuje na pestovanie kamélií.
Foto: štátny zámok Rájec nad Svitavou
Chceli sem navštíviť aj jeden z najnavštevovanejších hradov v Českej republike, hrad Pernštejn v Nedvědicích. Mali sme smolu. Práve sa tam konali slávnosti. Problémy s parkovaním. Nedali sa rezervovať prehliadky. Navyše, ak mal návštevník záujem o prehliadku, musel si ešte kúpiť aj vstupenku na slávnosti za jednotnú cenu pre všetkých a nevedel kedy, a či vôbec sa na prehliadku dostane. Nádvorie plné stánkov a ľudí nás odradilo a tak sme sa rozhodli pre iné riešenie.
Z Juhomoravského kraja pokračujeme na Vysočinu. Zastavili sme sa na obed v meštianskom pivovare v Polnej. Už v roku 1356 majiteľ panstva Ješek Ptáček z Pirkštejna potvrdil právo na varenie piva. V roku 1479 Viktorin z Kunštátu, syn českého kráľa Jiřího z Poděbrad, udelil Polnej súbor privilégií a potvrdil i právo na varenie piva. V roku 1570 v mestskej gruntovnej knihe sú zapísané tri pivovary: meštiansky – horný a dolný – a zámocký. V roku 1863 pivovar zhorel. V roku 1886 pivo z pivovaru začali dodávať vo fľašiach do obchodov. V roku 1916 sa v chráme Nanebovzatia Panny Márie v Polnej konala svadba Františka Hrabala, účtovníka z pivovaru a Marie Kyliánovej, pomocnej účtovníčky, rodičov spisovateľa Bohumila Hrabala. V roku 1948 pivovar zákonom č. 115/1948 Zb. znárodnili. V roku 2000 ho kúpil miestny podnikateľ a nadšenec Ivan Vlach a Ministerstvo kultúry ČR ho vyhlásilo za štátom chránenú pamiatku. V roku 2018 bývalý pivovar kúpili Ladislav a Marie Pártlovci a po náročnej rekonštrukcii otvorili aj reštauráciu a penzión.
Blížime sa do obce Herálec, ktorá sa prvýkrát spomína v listine pápeža Honoria III. z roku 1226, na Chateau Herálec. Národná kultúrna pamiatka s múrmi z 13. storočia. Panstvo krátko vlastnil Jindřich z Rožmberku, neskôr ho získali na dlhšie obdobie Trčkovi z Lípy, jeden z najmocnejších rodov v Čechách. Zámok Herálec sa nachádza na mieste stredovekej vežovitej stavby, ku ktorej v roku 1559 pristavili veľkú obytnú budovu. Posledný Trčka, Kryštof Jaroslav Trčka z Lípy, predal Herálec v roku 1601 Kryštofovi Karlovi z Roupova, ktorý dal zámok prestavať. Po smrti generála Filipa Adama, zámok počas požiara stratil svoju renesančnú podobu. V roku 1838 zdedil zámok Jan Nepomuk z Trauttmannsdorffu a zmenil ho na novogotický, viac menej do súčasnej romantickej podoby s vežami. V roku 1945 zámok skonfiškovali a v roku 1948 pridelili národnému podniku Československé textilné závody. Od roku 1951 tu bola textilná škola, po roku 1958 internátna škola. Od roku 2004 má súkromných vlastníkov, ktorí ho nechali kompletne opraviť od 2009 do augusta 2011. Staronové dispozície obnovili luxus zámockých izieb a nádheru spoločenských priestorov.
Foto: pohľad na Chateau Herálec s hlavným vchodom uprostred
Vo vysokom múre okolo celého areálu sa pomaly otvára ťažká brána. Na parkovisku zaparkujeme ako jediné auto so zahraničnou ŠPZ. Rýchlo sa ubytujeme a s vetrom vo vlasoch sa vydávame požičaným zámockým kabrioletom na výlet do neďalekej Lipnice nad Sázavou. Ponáhľame sa, ale aj tak sme sa dostali na hrad Lipnice až tesne pred záverečnou. Po dlhom vyjednávaní vstúpime aspoň na nádvorie, svetlo nám neprialo a tak sme odišli bez dobrého záberu. Opäť sme sa ponáhľali do jedinej otvorenej reštaurácie, ktorá zatvárala už o ôsmej. Vybrali sme si z obmedzeného jedálneho lístka a potešil nás dobrý vojak Švejk na zvončeku pri dverách. Stihli sme aj najkrajší výhľad na hrad, Haškov domček a pomník. Dlho sme však hľadali Bretschneiderovo ucho, Ústa pravdy a Zlaté oči. Od miestnych obyvateľov sme sa veľa nedozvedeli, cesta v dolnej časti Lipnice bola zatvorená. Boli sme radi, že sme nakoniec objavili aspoň Ucho. Ucho je súčasťou Národného pamätníka odpočúvania. Pamätník obsahuje tri reliéfy, vytesané do skál v lomoch pri Lipnici nad Sázavou. Ucho odhalili ako prvé, 23. 6. 2005 a nazýva sa podľa tajného policajta z románu Dobrý vojak Švejk od Jaroslava Haška.
Foto: hrad v Lipnici
Foto: Haškov domček – pamätník Jaroslava Haška v Lipnici nad Sázavou
Foto: malá soška dobrého vojaka Švejka v reštaurácii na zvončeku pri dverách
Tri metre vysoké ucho vytesala skupina kamenárov. Reliéf má symbolizovať špicľovanie, jednu z vlastností, ktorá sprevádza Čechov dejinami. Domnievam sa, že tento pamätník by mala povinne navštíviť mladá generácia, aby sa nikdy nezabudlo na časy, ako sa žilo za „socíku“.
Foto: Bretschneiderovo ucho – súčasť Národného pamätníka odpočúvania
Ďalší deň navštívime Havlíčkuv Brod. Ak sa dá, v každom navštívenom meste vystúpim na vrchol kostolnej veže, aby som mala mesto ako na dlani. V Brode možno len ľutovať, ako málo sa zachovalo zo starého mesta, až kam sa dotlačili paneláky. Vo veži, okrem jedného z najstarších zvonov, obdivujem aj byt vežníka. Päťčlenná rodina v tomto byte bývala veľmi dlho. Ak si predstavím, po koľkých strmých a úzkych schodoch každý deň vystupovala a zostupovala, ľahko uverím, že sa musela dožiť vysokého veku.
Foto: historické centrum mesta Havlíčkuv Brod v pozadí s panelákmi
Obedujeme v Humpolci v pivovare Bernard. V roku 1597 skončila v Humpolci éra varenia meštianskeho piva, ktorú nahradil pivovar, patriaci majiteľom heráleckeho panstva. V roku 1991 pivovar v Humpolci bol technologicky po smrti, povesť piva žalostná a predaj na kolenách. Napriek tomu Stanislav Bernard, Josef Vávra a Rudolf Šmejkal firmu v malej privatizácii vydražili. S nadšením si začali plniť svoj sen o pivovare, ktorý bude variť poctivé české pivo. Vybudovali známu značku Bernard. V roku 1993 Stanislav Bernard založil Zväz malých nezávislých pivovarov a bojoval za zníženie spotrebnej dane pre pivovary s ročným objemom do 200 tisíc hektolitrov. Malé pivovary nielen prežili, ale začal sa ich rozvoj. Na konci roku 2020 ich bolo v ČR päťsto. Pivo Bernard sa varí už viac ako tridsať rokov. V reštaurácii sme si pochutnali na výbornom obede, odporúčame rezerváciu. Možno vystúpiť až hore na rozhľadňu – na komín, či zostúpiť dolu do pivnice a pozrieť si výrobu piva. Prečítala som pútavú knihu Stanislava Bernarda Tvrdohlavý muž a aj preto sme museli pivovar navštíviť.
Foto: pivovar Bernard v Humpolci s vyhliadkovou vežou
Večeriame v Chateau Herálec pri sviečkach počas 6-chodového degustačného menu „pánov Trčkov z Lípy“. Netušili sme, že šesť chodov bude trvať viac ako tri hodiny. Opýtali sme sa po 5. chode, koľko to bude ešte trvať, keď na nádvorí už začalo byť chladno. Namiesto odpovede nám priniesli deky. Určite najväčšou prednosťou Chateau Herálec je absolútne súkromie za vysokým múrom. Ak necháte otvorené okno, po výbornom spánku vás ráno prebudí len štebotanie vtákov. Keďže je tu málo izieb, pravdepodobnosť, že sa stretnete s iným hosťom je skutočne nízka. Zaujal nás aj niekoľko storočí starý strom. Leží ďalej v parku, aby tak poskytol živnú pôdu na zakorenenie ďalších stromov a prispel tak k večnému kolobehu v prírode.
Foto: jedna z pôvabných vežičiek Chateau Herálec
Foto: starý strom v parku ďalej slúži ako živná pôda
Foto: útulné nádvorie Chateau Herálec
Pre istotu odporúčam zobrať si aj mapu. Ani dva úplne nové navigačné systémy nás pre časté a nepredvídané obchádzky nedokázali niekoľkokrát doviezť do cieľa. Potešila nás čoraz častejšia možnosť platiť u našich susedov platobnou kartou. Ak nemáte české koruny, miestny výmenný kurz vám môže dovolenku predražiť.
Pre hrozivú predpoveď počasia v posledný deň našej cesty rušíme nás celodenný program a vydávame sa najkratšiu cestu domov pod olovenou oblohou v hustom daždi.
Text a foto: Miroslava Dulová
photography wp theme